Ahoj, volám sa Honza a som alkoholik a gambler,
Už v časoch, keď mi bolo "-násť", tak sme sa ako mladí pomerne dosť často opíjali. Na vojne tiež a keď som sa presťahoval do ČR za prácou tak tu taktiež. Žiť odlúčený od rodiny prinášalo rôzne "výhody". Domov (na ubytovnu, neskôr na byt) som sa mohol vracať kedy som chcel a v akom stave som chcel. Nikto mi nič nevyčítal, nikto ma nestrážil. Takto som preflámoval obdobie do 29.roka môjho života.
Celé toto obdobie bol jeden veľký kolotoč, kedy sa chodilo do práce a cez voľno po sportbaroch na pivá a sázky/automaty (a boli aj experimenty s drogami). Za alkoholika som sa vtedy nepovažoval, skôr som si bol vedomý, že mám problém s hraním. Pil som väčšinou len pivá (v poslednej dobe víno), ale nič to nemení na tom, že som sa x-krát vracal domov ráno, ani neviem ako a mal som často okná.
Za celé toto obdobie som prehral niečo cez milión a zostal mi ešte dlh cca pol milióna, ktorý splácam (vybavil som si osobný bankrot). Väčšinu už mám splatenú, za necelé dva roky to budem mať zkrku. Uvedomoval som si, že väčšinou keď som triezvy, tak až taký problém nemám. Ale keď začnem pár pivami, tak potom sa už nekontrolujem a maximálne tri dni po výplate som bol vždy bez peňazí. Ale vždycky si bolo kde požičať a ísť na to pivo a na fotbal do baru.
Mimochodom otec a dedo boli taktiež alkoholici.
Pred tridsiatkou som si povedal, že už toho bolo dosť a prestal som postupne fajčiť, piť a vsádzať, začal som športovať (tai chi), dal som si prihlášku na VŠ - obor Ekonomika a provoz podniku a začal som sa učiť angličtinu. Chcel som ešte niečo v živote dokázať, nejak normálne žiť, cítiť nejaké uznanie (pretože gambler, ktorý je stále bez peňazí nikdy nijaké uznanie nezažil a cíti sa tak trochu menejcenný), mať rodinu a tak. Vybavil som si ten bankrot a býval sám v byte. V práci sa darilo, takže pohoda, vypadalo to nadejne. Po cca deviatich mesiacoch úplnej abstinencie od alkoholu i hrania som sa cítil natoľko dobre, že som začal uvažovať o vzťahu.
Úplnou "náhodou" som sa zoznámil a začal chodiť a bývať s jednou super holkou (DDA). Lenže na druhom rande som si s ňou dal skleničku vína (najskôr som nechcel, ale potom som si povedal, že veď to zvládnem, aby som nevypadal ako nejaký suchar). Nemal som z toho dobrý pocit, protože som si dal ešte druhú skleničku a to už som cítil, ako sa mi motá trošičku jazyk a necítil som sa vo svojej koži. No tak sme začali chodiť, bývať spolu, bolo nám fajn, sem tam sme si kúpili fľašku vína a pozreli sa doma na nejaký film (raz do týždňa).
Problém ale začal, keď ona si tiež robila diaľkovo školu a odchádzala dvakrát do mesiaca na víkend na Moravu. Keďže tam v piatok prespávala, tak si večer zašli so spolužiakmi von na skleničku. Ja som nechcel byť zavretý doma, dosť som žiarlil a povedal som si, že keď ona ide von, tak ja si vyrazím tiež. No lenže kam? No samozrejme za mojimi starými známými z mokrej štvrte do sportbaru. Chodil som už na školu, darilo sa mi, tak som mal tendenciu sa medzi nimi ukázať (pýcha...), pochváliť sa. Potreboval som asi od nich nejaké uznanie, že aký som dobrý, alebo čo... :)
Tak sa mi to vypomstilo tým, že som tam chodil po škole popíjať, postupne som sa opíjal viac a viac a začal som znovu vsádzať, veci končili v zastavárnách a od kámošov som si požičiaval peniaze. Väčšinou som končil najhoršie zo všetkých. Po nejakej dobe to prasklo, rozišli sme sa a ja som sa presťahoval znova na svoj byt, ktorý som zatiaľ prenajímal. Navštevoval som psychológa, pretože rozchody som niesol ťažko a bankrot na krku, k tomu náročná VŠ a fyzicky náročná práca.
Nejaké štyri mesiace trvalo ešte obdobie, že raz za 14 dní som sa totálne opil, prehral pár tisíc, za 14 dní znova atď, až sme postupne prišli s psychoterapeutom na to, že môj naväčší problém nie je len hranie, ale i alkohol. Že proste nemám tú "záklopku" a že keď si dám jedno, tak to je spúšťač a potom to už všetko ide ako z kopca, druhé, tretie, piate, desiate, potom je mi to už nejak jedno, v hlave "no problem", prehrám pár tisíc a potom si poviem, že keď už som všetko prehral, tak sa aspoň poriadne ztrieskam (už mi to bolo jedno...). Na druhý deň sa zobudím, okno jak hrom, opica jak vyšitá a prázdna peňaženka... A matná spomienka, že som si od niekoho požičal (ale nepamätal som si presne koľko...).
Vytrestaný som bol už tisíckrát a nie a nie sa poučiť, proste závislosť je závislosť. A to som si myslel, že mám pokoru, verím v Boha, snažím sa relaxovať (Nešpor), ale stejne som stále zakopával. Psychoterapeut mi doporučil navštevovať skupinu. Tu v našom meste je nejaká, síce to nie je priamo AA. Jedna jeho kolegyňa to myslím vedie. Prišli sme na to, že ja aj keď sa snažím nepiť, tak som v tom sám a nemám nikoho s kým by som sa navzájom podporoval. Každý mi vravel, že "veď ale jedno si môžeš dať“, „my tě pohlídáme..." a podobné kecy... Ja sa im snažím vysvetliť, že nechcem vôbec piť, že už mám odpité dosť, že mi doktor zakázal :) a že alkohol mi v živote nič dobrého nepriniesol, ale nestretávam sa príliš s pochopením.
Naposledy som sa opil na firemnej akcii, že som na druhý deň nebol schopný ani do loďe nastúpiť (boli sme na vode na Sázave), no a od tej doby som si nedal nič a ani nevsadil. Tam som sa docela ostudne ztrieskal a povedal som mu, čo si všetko myslím, no, mám okno, tak ani neviem, čo som mu hovoril. Ale pripadal som si ako idiot a tušil som, čo asi tak som mohol rozprávať.
Keď som tak nad tým pátral, zistil som, že väčšina mojich charakterových vád a pokrivení majú korene v detstve. Formovali sa v tom šialenom prostredí, v ktorom som vyrastal. Kde nič nefungovalo normálne. Pretože celý chod rodiny bol narušený otcovým alkoholizmom. Odtiaľ to malé, desaťročné decko, s krehkou zraniteľnou dušou nemá kam utiecť. Nebudem sa na to vyhovárať, teraz som zodpovedný sám za seba, ale je to proste fakt, to decko je tým poznačené. Mama ako spoluzávislá hrala rolu provokatéra, umožňovateľa a obeti zároveň. Nemala si odkiaľ zistiť informácie, takže jej to nezazlievam. Robila, ako najlepšie vedela. Už som im odpustil.
Pravdou však je, že to moje chovanie, ktoré pozorujem v dospelosti - impulzívnosť, stále byť "na stráži", kritizovanie, prehnané reakcie, absencia miery vo viacerých záležitostiach, snaha o dokonalosť, perfekcionizmus, hanblivosť má pôvod v mojom detstve. Od malička sme traja malí bratia striehli, kedy otec príde opitý, čo sa bude diať, celý večer sme prežívali v napätí a čakali kedy konečne zaspí, bránili sme mamu, keď ju otec (väčšinou len slovne) napadal, v puberte sme utekali na ulicu za kamarátmi (a do krčiem, kde boli automaty, chlast atď...) a v tom období to celé začalo.
Hanbil som sa za rodičov, za otca, že pije, za mamu, že kričí a je to počuť na celú ulicu. Spolužiaci a kamaráti keď sa prechádzali po vonku, tak to všetci počuli. Mama bola v nejakom hysterickom záchvate vždy, keď otec prišiel opitý. Susedia to všetko určite počúvali a ja som sa našich vždycky snažil utíšiť, že je to všetko počuť, ale otec bol vtedy ožratý, takže mu to bolo všetko jedno, mama tá bola zase zbavená v tej chvíli zmyslov, takže sa nemohla kontrolovať. Mne to trhalo dušu.
Preto som si ani priateľku nechcel hľadať. Nevedel som si predstaviť, ako by to chodenie prebiehalo. Domov by som sa ju hanbil pozvať. Nechcel som, aby sa dozvedela, ako to u nás chodí. Prepadol by som sa pod zem od hanby. Tak som zatajoval, vyhováral sa. A keď sa rysoval nejaký vzťah, tak som ho podvedome nejak sabotoval už hneď od začiatku.
Učiť sa tiež nedalo. Nebol kľud na to. Prejavy lásky som doma videl málokedy. Namiesto toho vulgárne nadávky, nesplnené sľuby...
Takže v dvadsiatich, keď som odišiel z domu, za prácou do ČR som mal za sebou takéto detstvo. Snažil som sa to asi nejak vytesniť. Ale to už boli v plnom prúde sázky, chlast, klamstvá. Živorenie od výplaty do výplaty. Pokrivené vzťahy. Tie partnerské neboli žiadne, lebo som sa hanbil už i sám za seba, že by som prípadnú priateľku nemal za čo ani na kávu pozvať. Pár dní po výplate som bol už bez peňazí. Rodičia mali problémy tiež. Celé to bolo proste na h...
Trvalo to takmer do tridsiatky, kým som sa nejak z toho spamätal, padol na dno, všetko som vzdal a uvedomil si, že keď nie teraz, tak nikdy a začal som veci meniť. Boli dva vzťahy, ale tie postupne krachli. Obidve partnerky boli tiež deti alkoholika, takže tie partnerstvá boli nezdravé.
Až teraz, keď som začal chodiť k psychológovi, ktorý ma nasmeroval do AA, mi to všetko začalo byť jasné. A ešte omnoho viac, keď som začal študovať materiály DDA, CoDA (spoluzávislí) a Al-Anon. Takže som za to rád. Považujem sa a nás všetkých v týchto spoločenstvách za "chodiace zázraky" a vlastne som aj vďačný za tú minulosť, pretože inak by som toto všetko neobjavil. Posúva ma to niekde úplne inde. A paradoxne si uvedomujem a získavam také veci o ktorých tí "normálni" ani netušia. Ale neviem kto je vlastne vo výhode. Je mi to jedno.
Mám ešte terapeutku, odborníčku na závislosti (inak medzi nami, fajčí ako dúha...). Tá mi zase chcela nahovoriť, že alkoholik asi nie som. Že gambler hej, tam je bankrot atď, to je jasné...
Ona sa stretáva len s tými staršími a keď vidí mladého, Áčkami postaveného na nohy človeka, tak je utvrdená v tom, že ja predsa som úplne iný, než tí alkoholici, s ktorými sa stretáva ona.
Tak hlavne že ja to viem sám, že alkohol mi nikdy nič dobrého neurobil, že som nemal mieru, keď som pil, že som opitý robil veci, ktoré som triezvy robiť nechcel. Že keď som začal, tak som to lial do seba ako vodu. A chlastaním si sabotoval život.
Zostavili sme si nejaký ten "rodokmeň" a z otcovej strany je to prerastené alkoholizmom do morku kostí. Takže genetika má na to vplyv tiež. Ja som mal možno to šťastie, že som si to začal uvedomovať skôr ,než by som sa dostal do štádia, že ráno si musím vyrovnávať hladinu.
Keď sa mi stal nejaký alkoholicko/gamblerský karambol, tak som potom týždeň-dva nepil, aby som si akože dokázal, že veď ja piť nepotrebujem, ja sa bez toho obídem, no a potom mi nejak otrnulo a vyrazil som po nejakej dobe zase von, že za "odmenu" si zájdem medzi ľudí na jedno-dve pivá. Lenže alkoholicko/gamblerský karambol nastal, čuduj sa svete, znova. Hmm, čím to asi bude...
Keď som tak pátral v mojej minulosti, tak som zistil, že celý život som žil v strachu.
Od malička som mal strach:
- z toho, čo sa bude diať doma, keď otec príde zase opitý
- z odhalenia spolužiakov, že otec pije a ako to u nás doma prebieha
- z toho, že ak si nájdem frajerku a pozvem si ju domov, tak čo sa bude diať
To boli také detské strachy, v puberte som začal sám vychlastávať, hrať automaty a vsádzať. Potom nasledoval strach:
- čo sa mi stane, ak nepovraciam dlhy
- strach z prenasledovania a tlaku veriteľov, známych, kamarátov
Nasledoval, dalo by sa to kľudne nazvať, útek (do ČR) a izolácia od všetkých ľudí a kamarátov z obdobia dospievania. Tu začal nový, voľný život, v kľudnejšom prostredí. Pokračoval som s alkoholom sázkami a boli aj experimenty s drogami. Prenasledoval ma strach:
- že ak si založím rodinu, tak ju nebudem mať ako zabezpečiť
- strach z nedostatku lásky
- strach z návratu domov
- strach z odmietnutia
- strach z návštevy rodičov s prípadnou priateľkou, stále som sa za neho hanbil, za to, že doma je blázninec
- strach o svoje duševné zdravie
Nasledovali nejaké prvé skúsenosti s pervitínom... mal som viac peňazí, ale všetky som stihol prehrať a ďalej som sa zadlžoval (mal som pocit, že je to ešte stále v pohode), mal som strach:
- z exekúcii
- zo samého seba, že to nedokážem kontrolovať, že nedokážem zastaviť to sebazničujúce chovanie
Našiel som si priateľku s 8-ročným synom. Mal som strach:
- z opustenia
- že to finančne nedám (dlhy, kam som sa pozrel)
Samozrejme, že som zostal sám. Bolo mi 29. Ležal som na posteli. Už som ďalej nemohol. Všetko som vzdal, hlavne ten boj, že niekedy získam peniaze naspäť a že sa tie moje problémy vyriešia bez bolesti a tvrdej driny. Vždy som sa spoliehal a vyhováral na okolnosti.
Tak som si tak uvedomil, že som ten boj prehral. Cítil som sa akoby zakuklený motýľ (v pavučine klamstiev). Prosil som o to, aby som sa mohol dostať von. Rozviazať sa. Vtedy sa to nejako stalo. Akoby som dospel. Akoby som sa vykľubal z nejakého vajíčka, tie pavučiny klamstiev pretrhal, priznal si svoj stav. Pozeral sa na všetko z nadhľadu, trochu s odstupom. Vedel som zrazu, čo mám robiť. Všetko sa mi začalo dariť. Vydržal som deväť mesiacov. Potom prišla recidíva. Myslel som si asi, že sa dá kontrolovane piť a následne si i sem tam vsadiť. To som prišiel o druhú priateľku. Žiarlil som, mal som strach:
- z opustenia
- čo si pomyslia kamaráti o mne, keď ma nechá, zistia, že s takým nechce byť (ona bola skvelá, pekná, chytrá)
Začalo sa mi v práci dariť, vzali ma na školu, všetko sa mi zase rozbehlo, ale nasledoval strach:
- či na to mám
- z úspechu
- či sa dokážem teraz vyrovnať s kľudnejším životom
- či viem, čo je vlastne normálne (doteraz akoby som len kopíroval "normálne" chovanie ostatných)
- z odhalenia, že všetko to pozitívne čo robím, ako napredujem v práci, v škole, v osobnom živote, robím len preto, aby som zakryl nejaký pocit menejcennosti.
Celý život som žil v strachu. Alkohol odstraňoval strach, sázky dávali nádej a strach z prehier a nedostatku zase odstraňoval alkohol. Začarovaný kruh.
Konečne mi niekto vtĺkol do hlavy, že moje činy mi ukazujú, kto som.
- hral som? - som gambler
- pil som? - som alkoholik
- neplatil som dlhy, mám bankrot? - som nezodpovedný
Nezodpovedný som bol vo financiách, v práci, vo vzťahoch. Bol som nedospelý. Choval som sa ako závislé dieťa. Mal som pocit vykorenenia. Kamošov z detstva som odrezal od mojho života v dvadsiatich, keď som odišiel do ČR, nechal som tam pár dlhov. Ako to inak mohlo dopadnúť. Rodičom som sa neozval niekedy i dva mesiace. Viedol som život totálne nezodpovedný, ako odtrhnutý z reťaze. Sportbary, nadránom som chodil domov opitý (k.o.), bez peňazí, plus sem-tam pervitín. S dlhmi som si starosti nerobil. Myslel som si stále, že to je ešte v pohode.
Pred tridsiatkou som si uvedomil, že mi život uteká medzi prstami. Chvála Bohu, že to bolo tak skoro... Šliapol som na brzdu, teda skočil, a začal zachraňovať čo sa dá. Ale chaoticky a zbrklo. Následovala spomínaná recidíva, ale teraz s AA to už vyzerá omnoho lepšie.
Akoby som sa celú dobu hľadal, nechcel si priznať kto som. Triezvo sa na seba pozrieť, zodpovedne. Zistiť, čo treba urobiť pre nápravu a hlavne konať! Činy hovoria za všetko, nie reči. Teóriou som sa zaoberal už dlhšie, ale kým som začal konať, tak to trvalo. A začal som konať len z donútenia, lebo už nebolo kam sa obrátiť, nebolo kam sa schovať sám pred sebou.
Zkrátim to, teraz je stav proste taký, že od 20.6.2013 nehrám a od 24.6.2013 (bolo zrovna Jána) som nevypil žiadny alkohol. Začal som chodiť na jógu, behám, ráno cvičím, takže nejaké aktivity mám, to je pre mňa dôležité.
Teraz (29.10.2014) to bude cca rok a štyri mesiace čo nepijem a nevsádzam. Zo začiatku som sa snažil na programe pracovať sám, poctivo, snažil som sa. Ale niečo mi tam chýbalo. To, aby bola u toho druhá osoba (sponzor), takže teraz robím kroky so sponzorom. Práve pracujeme na piatom kroku a ja žasnem, na čo postupne prichádzam. Tá spätná väzba od neho je neoceniteľná. Otvára mi oči a pomáha naprávovať moje zkreslené vnímanie seba samého.
V práci som si začal uvedomovať, aký v niektorých situáciách som. Keď žijem triezvo, tak mám pocit, že som o pár desiatok percent popredu pred ostatnými a často toho využívam. Snažím sa tú energiu smerovať na svoj rozvoj. Učím sa, vylepšujem svoje schopnosti a dovednosti, dobrovoľne sa angažujem v projektoch, na ktoré iní nemajú čas/energiu. Ja to nejak zvládam, vďaka relaxáciám, športu a meditáciám, nestojí ma to nejak extra moc energie. Niekedy mám preto pocit, že vyčnievam. Snažím sa to ego ale držať na uzde. Pátram prečo to tak je. Asi je to tým, ako som sa cítil vždy na okraji spoločnosti a teraz sa snažím okoliu dokazovať, že nie som to, čo si o mne mysleli, ten nezodpovedný alkáč a gambler, ktorý nič nedokázal, akurát narobiť dlhy. To je ešte celkom problém. Často riešim, čo si o mne druhí myslia.
Niekedy sa pristihnem, že som si zvykol na perfektné výkony a keď urobím nejakú chybu, alebo nestíham, tak hľadám túto chybu v iných. Snažím sa (nie vždy) situáciu "znásilňovať", ohýbať a prekrucovať fakty, len aby som ja, pán dokonalý, nevypadal, že som nedajbože urobil chybu. Opakujem, nerobím to vždy, snažím sa byť férový, ale sem tam sa pristihnem. Aspoň viem, na čom mám pracovať. Čo považujem za pokrok, je to, že sa už dokážem s odstupom času na seba a svoje chovanie v danej situácií kriticky pozrieť, prípadne sa omluviť, alebo sa zdržať nejakej impulzívnej reakcie (takisto nie vždy sa mi to podarí). Ale chceme hlavne pokrok, nemusí byť hneď dokonalosť. V tomto som realista, bude to beh na dlhú trať.
S chodením na mítingy problém nemám. Nemusím sa do toho nijak nútiť, som si vedomý, že mi to pomáha.
Veľakrát som si hovoril, že som dieťa šťasteny, aj keď som bol v totálnych sr...
Uvedomujem si, že v mojom živote pôsobí a vždycky pri mne stála nejaká Vyššia Sila (Boh, Vyššia Moc, Anjel strážny...nazvime to, ako chceme). A to, čo mám teraz, mi bolo z milosti dané, ani neviem za čo. Jediné, na čom záleží, je momentálne pre mňa duchovný rast, hľadať v živote vyrovnanosť, pokoj v duši. O tom som vždycky sníval. Mať svätý pokoj od všetkých tých sra....k, problémov, dlhov, ostudy. Už som na to nemal silu.
Ako sa hovorí: "Keď je žiak pripravený, učiteľ sa nájde." Tak to bolo u mňa. Vždy, keď som bol "pripravený", tak sa začali diať veci. A teraz to vnímam podobne. Čoraz viac som ochotný a pripravený otvoriť sa pôsobeniu Vyššej Sily v mojom živote a začínajú sa veci posúvať dopredu, cítim, že tým správnym smerom.
Za ten rok a niečo som si uvedomil, čo je pre mňa dôležité:
Nesnažiť sa všetko kontrolovať.
To, že nejde sa zavďačiť každému.
Naučil som sa hovoriť nie.
Dokázať sa niektorých vecí/aktivít vzdať.
Odovzdávať situácie a ľudí, s ktorými nijako nepohnem, Bohu.
Neplánovať si milión aktivít, trochu si ten program rozvolniť.
Byť na seba dobrý, šetriť sily, spánok, odpočinok, relaxácia.
Nebáť sa zmeny.
Požiadať o radu, o pomoc.
Čelom sa postaviť mojim strachom, schválne urobiť to, čoho sa bojím. Nie vždy som toho schopný, ale veľa strachov sa už takto rozplynulo.
A napravovať vzťahy. Teším sa na 9.krok. Mať dobré, čisté, úprimné vzťahy je asi základ všetkého. Na Štedrý deň budem presne rok a pol triezvy. Ak by som celú túto dobu pil, tak následky nechcem ani domyslieť (dlhy, ostuda, izolácia, beznádej). Ja už tento triezvy život opustiť nechcem. Je mi takto fajn, vidím svetlo na konci tunelu, vidím zmysel, črtá sa mi celkom pekný život. A to vďaka Anonymným Alkoholikom a nášmu programu.
Som rád, že som sa vám mohol zveriť s mojím príbehom a ďakujem všetkým, ktorí sa dočítali až sem. Prajem všetko dobré.
S pozdravom,
Honza AA/GA/DDA