Volám sa Dominika a som alkoholička.
Často skloňovaná veta, hlavne v poslednej dobe keď pracujem na programe AA.
Som rada, že v tomto článku už nemusím používať vety typu: ,,Už nikdy viac! “ a ,,Ten mi spravil to a tá to” a ,,Všetci sú proti mne”, pretože mne naozaj neublížilo až toľko ľudí ako som si ja myslela, ale o tom neskôr.
Moje pitie sa začalo keď som mala asi štrnásť rokov. Naši pravidelne v piatok večer chodili do obchodu na ,,veľký nákup” ako to zvykli volať a ja som si užívala poobedie bez rodičov. Také chvíle slobody, nikto mi nehovoril čo mám a nemám, pustila som si hudbu a zamierila do obývačky za telku, kde sa nachádzala taká zelená fľaša plná páleného. Neviem, naozaj si nepamätám, čo ma k tomu viedlo ale mám veľmi silnú spomienku, že som sa z tej fľaše musela napiť. Bum. Bolo to. Vypila som asi štvrť fľaše, v momente som ju vyvrátila ale alkohol stihol zaúčinkovať a ja som si o štvrtej poobede hulákala z okna. To som netušila že od tohto momentu budem tieto chvíle chcieť a potrebovať stále viac. Už vtedy som vedela veľmi dobre klamať, takže som to pred rodičmi zahrala, fľašu doplnila vodou a išlo sa ďalej. Chodila som na základnú, mala som kamarátky, partiu ktorá ma zobrala na milosť ale nepatrila som tam. Už vtedy som cítila, že niečo so mnou nie je v poriadku ale nevedela som čo. Pili sme veľa, hlavne víkendy, vtedy to bolo povolené, celý týždeň chodiť do školy, predstierať, že sa učím a cez víkend sa spiť, veď čo, ideme s kamarátmi von. Veď to robia všetci. Ja som však netušila, že alkohol nie je liek a ľudia ho pijú pretože chcú a nie pretože musia. Ja som ho však používala na všetko. Radosť, smútok, bolesť. Ja som to s pocitmi nikdy nevedela, zbytočne o nich budem písať, ale niečo vnútri ma bolelo, dodnes to neviem poriadne pomenovať. Zrejme ma bolel život.
Zázračným spôsobom som zmaturovala, o to viac pila, veľa si z tohto obdobia nepamätám, len jeden moment. Zomrel mi otec. Dlho sme sa nerozprávali, bývali sme v jednej domácnosti, no obchádzali sa. Nepáčilo sa mu ako žijem a mne sa nepáčil on. Autorita. On to však robil najlepšie ako vedel. Dlho som ho za to súdila. Dnes už nie.
Nechcelo sa mi, hlavne nie triezvej. Nechcelo sa mi nič, nechcelo sa mi pracovať, študovať, dýcha. S alkoholom bolo všetko radostnejšie, pohodlnejšie, krajšie a aj s tým mojim chlapom sa dalo vydržať. Veď predsa mala som pri ňom všetko- fľašu, nejakú stovku a fľašu. V tej dobe mi to stačilo. Brala som si od všetkých niečo, no vždy bol za tým chlast. Nech mám peniaze aby som mohla sedieť v krčme ďalších dvanásť hodín, platiť ľudom, aby ma mal kto počúvať a hrať, ako strašne som nad vecou. K tomu všetkému som sa dostala k drogám. Alkohol mi už nestačil. Brala som čosi vyše roka ale sekla som s tým. Nemala som na to peniaze, to bol skutočný dôvod. Ale o to viac som pila.
Denne, galóny alkoholu.
Zrazu som mala 22 rokov, hlava prepitá, ale čistá od drog! Tak som sa vtedy bila do pŕs ako sa mi podarilo skoncovať s kokaínom. Celkom sa usmievam, ako som dokázala oklamať svoje okolie a hlavne samu seba, ako strašne som silná. Ja som si to ale veľmi šikovne nahradila. Alkoholom.
Zrazu som sa dostala do slepej uličky. Naozaj som nevedela ako ďalej, ale presvedčila som samú seba, že ak odídem zo Slovenska, určite prestanem piť. Preto som si našla prácu v bare :D
Tam som bola platená od toho koľko vypijem. Naozaj práca šitá pre abstinenta.
Tu presne vidím, ako dokáže alkoholická myseľ oklamať všetkých a hlavne seba.
Táto práca mi vyhovovala, veľa som cestovala, po štátoch, po baroch, lebo ma odvšadiaľ vyhodili. Nedalo sa so mnou vydržať. Bez alkoholu som vydržala si 2 hodiny, aj to v žalostných mukách.
Keď som naozaj ostala na ulici, rozhodla som sa, že sa vrátim k mame, veď mama ma ľúbi, budem sa priživovať chvíľu na nej. Ona mi natoľko verila, že mi dokonca našla aj prácu. Tak som začala pracovať ako riadny smrteľník, ráno vstávať do práce, poobede z práce. Zo začiatku som si vedela svoj alkoholizmus ukočírovať, jazdila som autom, za volant sa predsa nesadá keď je človek opitý. Hm, prekročila som aj tieto hranice, až kým, samozrejme, som ich neprekročila tak, že som spôsobila nehodu a zobrali mi papiere. Tých nehôd pod vplyvom bolo viac, no vždy to za mňa niekto vyžehlil. La to je skôr do iného článku. Príde mi zbytočné sa rozpisovať o niečom, čo si aj tak nepamätám J
Tu som sa už rozhodla, že musím prestať. Prihlásila som sa ambulantne do Centra pre liečbu závislostí, papala som lieky, ktoré mi predpísali a trpela. Každým dňom viac. Vydržala som takto 3 mesiace. Nedalo sa to.
V tomto období nastalo to moje povestné dno. Neviem presne koľko som pila, nepamätám si to, ale pila som od rána do rána. Každý deň, každú minútu som musela piť. Doteraz cítim ten obrovský strach ktorý som cítila, keď som nemala v sebe aspoň dva panáky.
Ani neviem ako, dopracovala som sa do liečebne, kde som naozaj nastúpila s tým, že musím prestať. Ja som niekde vnútri vždy chcela žiť triezvy život. Ale nešlo to. Nedalo sa. Skúšala som naozaj všetko, dnes budem len pivo piť, áno, ale 15? Ok, tak budem len jedno víno a idem hneď domov. O tretej nadránom som do seba liala poháre z iných stolov pretože mi už nechceli naliať. Ja som naozaj nevedela prečo to robím.
V liečebni mi oznámili, že teda tam strávim 3 mesiace. Pomohli mi. Prestať. Ale čo ďalej?
Z liečebne som vyšla a myslela, že začal nový život, všetko bude ružové a ja budem vidieť tie stromy tiež zelené ako ostatní ľudia. Nestalo sa. Myslím, že v tejto tme som sa motala 2 roky. Chodila som na kluby, jedla antidepresíva, poctivo všetkých klamala ako mi je extra super, nemám chute, netuším čo sú to myšlienky na alkohol, craving? Čo je to alkohol? Takto to išlo nejaký čas. Znova som bola v slepej uličke ale bez fľašky. Nepila som, ale tá bolesť, úzkosť, myšlienky na samovraždu boli strašné. Vravím buď sa upijem alebo sa zabijem alebo ja už neviem čo. Tu mi bolo v priamom prenose ukázané, že len nepiť nestačí. Darmo som sa klamala, vždy ma to dobehlo. V dennodenných situáciách, pri rozhovoroch s druhými ľuďmi, večer sama doma. Tie úzkosti.. Neschopnosť rozoznať, čo sa so mnou vlastne deje, prečo cítim to, čo cítim. Alkohol mi na to nedával odpoveď, lieky mi na to nedávali odpoveď, dokonca ani choré vzťahy, ktorých bolo neúrekom. Až keď som si priznala úplnú porážku. Nad sebou samou, svojim životom, chorou hlavou, obmedzeným uvažovaním o tom, ako mi všetci ublížili a dennodenne ubližujú. Vždy bola chyba v niekom inom len nie vo mne. V tomto sa naozaj nedalo žiť. Prvý krok ako vyšitý Neviem ako som to vydržala sa nenapiť, podľa mňa Vyššia Sila zasiahla a našla som AA.
Ujala sa ma jedna veľmi milá osôbka, ktorej ani neviem akým zázrakom som plne dôverovala. Pre mňa bolo najoslobodzujúcejšie to, že som jej mohla povedať úplne všetko. Najpodstatnejšie na tomto programe pre mňa je úprimnosť. Voči sebe samému.
Mne osobne veľmi pomohla inventúra. Tých ľudí tam bolo, všetci čo ma štvali, čo mi niečo urobili...
Dlho som písanie inventúry odkladala, prvoradá bola práca, poriadok, pes vyvenčený a keď už nebola žiadna výhovorka, išla som si ľahnúť, veď predsa na písanie riadnej inventúry musí byť človek fit. Až jedného dňa, keď už sa naozaj nedalo inak som si k tomu sadla. Veď to predsa nebude o mne ale o tých druhých. Písala som tam hotový román, potrebovala som to zo seba dostať. Všetky tie hnevy, jedy. Tu som zažila obrovský duchovný zážitok, keď som si pri predposlednej strane uvedomila, že strojcom týchto situácií som bola vždy ja. Prešla mnou taká zvláštna vlna, chlpy sa mi postavili a ja som pochopila. Toto naozaj nie je o tých druhých, celé je to o mne. Ale neobviňovala som sa z toho. Zobrala som to ako fakt. Áno takto som žila, takto som reagovala ale tieto veci už robiť nemusím. Nechcem. Tak isto krásnym krokom je pre mňa deviaty. Nápravy. Požiadať o odpustenie. A potom tá úľava, ktorá príde. Veľa krát si ľudia ani nepamätali, ale ja som si v hlave dokázala vykonštruovať rôzne veci, drámy, melodrámy, niektoré s prvkami hororu, niektoré plné strachov. Odvaha mi nikdy nechýbala, o to ľahšie to v nápravách mám. Musím tieto veci robiť, pochopila som, sú nevyhnutné pre moje uzdravenie. Aj keď sa bojím, veľa krát sa bojím, lebo ešte úplne nedôverujem, neviem ako sa to robí. Ale verím. Myslím, že tento vzťah s mojou Vyššou Silou tak ako ju chápem ja si treba tiež budovať, nezabúdať na ňu, a zo všetkého zlého si zobrať to dobré. Bolesť posúva, ja sa inak nenaučím robiť veci tak aby neboleli. Jedine cez bolesť, rany, ktoré sa každým dňom hoja a je to lepšie. Lebo už sa poznám, viem, čo mi ubližuje, čo mi robí radosť. Nikdy som netušila, že radovať sa len tak nestojí nič. Ani za tým nepríde žiadna katastrofa a ani na mňa nebude zoslaný trest boží J To som sa však dozvedela až tu v programe. Nemusím sa obviňovať za každú emóciu, nemusím sa zhadzovať, cítiť sa previnilo, som k sebe láskavá a trpezlivá. Snažím sa.
Pocit ,,dokonalého šťastia“ už nehľadám. Pretože je prchavý, nevydrží nič, len pár hodín, prinajlepšom. Ten som našla v alkohole a drogách. A tie viac nechcem.
Na tejto ceste skôr hľadám vnútorný pokoj, prijatie samej seba a pocit, že všetko je tak ako má byť. A ono to vážne prichádza, pomaly, ale prichádza. My alkoholici sme nedisciplinovaní, chceli by sme všetko hneď, ale, ako však má prísť vyrovnanosť bez emocionálneho zmätku? Prijatie samej sebe bez poznania sa? Stačí nechať sa viesť.. A netrvať stále na svojom.. :-)